ZMENY ZÁKONNÍKA PRÁCE OD 1.1.2022

Stravovanie zamestnancov

Najneskôr od 1.1.2022 je zamestnávateľ povinný zamestnancovi, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako 4 hodiny, zabezpečiť buď stravovanie v stravovacom zariadení alebo ak stravovanie v stravovacom zariadení nezabezpečuje, je povinný umožniť zamestnancovi si vybrať medzi stravovacou poukážkou alebo finančným príspevkom na stravovanie. Zamestnanec je svojím výberom viazaný na obdobie 12 mesiacov.
Dochádza k zjednoteniu maximálnej výšky príspevku pre všetky formy stravovania (príspevok zamestnávateľa na jedlo, príspevok na stravovaciu poukážku tzv. gastrolístok a finančný príspevok na stravovanie) a to najviac vo výške 55 % zo sumy stravného, ktoré sa poskytuje pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. Pre rok 2022 je suma stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín nezmenená, a to vo výške 5,10 Eur.
55 % zo sumy stravného, teda zo sumy 5,10 Eur predstavuje 2,81 Eur. Kým do konca roku 2021 bol celý príspevok zamestnávateľa na jedlo alebo na stravovaciu poukážku oslobodený od dane a odvodov, od 1.1.2022 je od dane a odvodov oslobodená len suma 2,81 Eur. V prípade, ak by zamestnávateľ poskytol vyšší príspevok ako je 2,81 Eur, ten sa už nebude považovať za daňový výdavok a bude podliehať odvodom zo strany zamestnávateľa a aj zamestnanca.


Podpora v čase skrátenej práce

Zákon č. 215/2021 Z. z. o podpore v čase skrátenej práce a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý upravuje poskytovanie podpory v čase skrátenej práce, mal pôvodne nadobudnúť účinnosť 1. 1. 2022. Účinnosť zákona sa  posúva na 1.3.2022. Prostredníctvom tejto podpory bude môcť zamestnávateľ sčasti pokryť náhradu mzdy alebo náhradu platu zamestnanca v čase, keď z dôvodu trvania vonkajších faktorov nebude môcť prideľovať zamestnancom prácu v dohodnutom rozsahu.
V súčasnosti, keď nemôže zamestnanec vykonávať prácu z dôvodu prestoja, alebo iných prekážok na strane zamestnávateľa, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Ak nemôže vykonávať prácu pre nepriaznivé poveternostné vplyvy, patrí mu náhrada mzdy v sume najmenej 50 % jeho priemerného zárobku. Ak má zamestnávateľ so zástupcami zamestnancov písomne vymedzené vážne prevádzkové dôvody, pre ktoré nemôže zamestnancovi prideľovať prácu, patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume najmenej 60 % jeho priemerného zárobku.
Ak zamestnávateľ požiada o podporu v čase skrátenej práce po dohode so zástupcami zamestnancov, alebo ak tí u neho nepôsobia, tak po dohode so zamestnancom, zamestnávateľ tak poskytne zamestnancovi počas trvania danej prekážky náhradu mzdy v sume najmenej 80 % priemerného zárobku zamestnanca. (Nakoľko bude zamestnávateľovi poskytnutá podpora v čase skrátenej práce vo výške 60 % priemerného hodinového zárobku zamestnanca, zamestnávateľ tak bude musieť zamestnancovi doplatiť 20 % z priemerného hodinového zárobku zamestnanca.) Ide o nižšiu sumu, ako by zamestnancovi prináležalo, ako v prípade niektorých iných prekážok v práci na strane zamestnávateľa, keď je zamestnancovi vyplatená náhrada mzdy až v sume 100 % jeho priemerného zárobku. Preto sa do Zákonníka práce zaviedla podmienka, že zamestnávateľ môže požiadať o poskytnutie podpory v čase skrátenej práce len po dohode so zástupcami zamestnancov, resp. po dohode so zamestnancom.
K takejto dohode však aj nemusí prísť, nakoľko zamestnanci v prípade poskytnutej podpory v čase skrátenej práce dostanú nižšiu náhradu mzdy, ako by im prislúchala v prípade iných prekážok na strane zamestnávateľa podľa Zákonníka práce. V prípade, že sa zamestnávateľ so zástupcami zamestnancov resp. priamo so zamestnancom nedohodnú, vzniká tak spor o podanie žiadosti, ktorý v zmysle Zákonníka práce rieši rozhodca. Ten posúdi, či sú dôvody na podanie žiadosti o poskytnutie podpory v čase skrátenej práce zo strany zamestnávateľa opodstatnené a zároveň posúdi, či je opodstatnený nesúhlas zástupcov zamestnancov (zamestnanca). Ak rozhodca s podaním žiadosti súhlasí, nahrádza sa tým dohoda medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov (resp. zamestnancom).

Ústavný súd Slovenskej republiky pozastavil účinnosť ustanovenia Zákonníka práce, ktoré malo od 1.1.2022 umožniť zamestnávateľovi dať zamestnancovi výpoveď, ak zamestnanec dovŕšil 65 rokov veku a súčasne vek určený na nárok na starobný dôchodok. Ústavný súd SR bude následne rozhodovať o tom, či je predmetné ustanovenie v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.